Z minulého roku zostalo pár nahrávok, ktoré stoja za priblíženie, keďže v rámci žánru ide o vydarené veci. Vzhľadom na to, že ešte aj v dnešnej dobe sa nájdu mamľasi, ktorí grindcore považujú za nehudobný hukot pre vypatlancov, za štýl, v ktorom „ani netreba vedieť hrať“ a navyše je o blbostiach, resp. jeho filozofiou je leda tak blbnutie ožralcov v kotle, tri kapely im tu ukážu, že ten lančmít pod deklom nech radšej využívajú na niečo iné ako je hodnotenie x.y. hudby.

EXHALE – When Worlds Collide (2013, Pulverised Records, 36:17)

Od týchto piatich rozhnevaných typov z trasy Göteburg/Jonköping/Skövde som počul predošlý  album „Blind“, vyhodnotil ho ako „solídny severský grind, určite nadpriemer, ale v podstate už počuté, tak zase niekedy nabudúce“. To nabudúce sa stalo skutkom 18. novembra minulého roku u singapurských Pulverised Records. (To len mne sa zdá, že extrémne kapely od pádu do „internet-releasového“ moru začína zachraňovať Ázia?)

Štrnásťskladbový album uplietla zostava, ktorej členmi sú Johan Fogelberg (basgitara), Gustav „Gurra“ Elowson“ (bicie), Johan Ylenstrand (gitary, vokály), Andreas Allenmark (gitary) a Martin Brzezinski (vokály). Obzvlášť zaujímavými figúrami sú Elowson a Ylenstrand, ktorí pôsobili, prípadne pôsobia v ANTESTOR, CRIMSON MOONLIGHT a INEVITABLE END. Tieto skupiny sa v žánroch ako „black“ metal a death, resp. death/grind prezentujú kvalitnou hudbou a ak máte chuť spustiť niečo o tom, že zvlášť prvé dva spomenuté kolektívy sú otvorene kresťansky zamerané, spomeňte si, čo všetko vám dokáže nevadiť povedzme v black a „pohanskom“ metale.

Po hudobnej stránke tu máme riadne energický, naklepaný a zúrivý čistokrvný švédsky, resp. severský grind v najlepšej tradícii spolkov ako NASUM, JIGSORE TERROR, GADGET, THE ARSON PROJECT, alebo DEATHBOUND či ROTTEN SOUND. Úprimne povedané, EXHALE sa z tohto žánru nesnažia nijako vybočiť, hrajú klasiku, hrajú ju dobre, vedia zložiť chytľavé agresívne skladby s kvalitným zvukom. Vokálne podanie textov, zaoberajúcich sa spoločenskými otázkami, násilím, vnútornými zápasmi a podobne je takisto tradičné – súboj, resp. súhra výškového revu (Brzezinski) a growlu (Ylestrand). Záver albumu tvorí sedemapolminútová „náladovka“ „Left Inside, skôr pomalá, valivá, sludgeom a industriálnym metalom strihnutá skladba.

S prihliadnutím na to, že hoci ide o po každej stránke kvalitný grindcoreový výprask, predsa len trochu trpí syndrómom „už niekoľkokrát počutého predtým“, to dnes bude za sedem. Na druhej strane – ak ste milovali NASUM a viete, že tí už nikdy nič nenahrajú a nevydajú, budete mať z EXHALE veľkú radosť a iste im ešte bod navyše prisypete.

7/10

http://www.metal-archives.com/bands/Exhale/51162
https://www.facebook.com/officialexhale
http://www.reverbnation.com/exhale

FETO IN FETUS – Condemned To The Torture (2013, BlackTeamMedia/Redrum 666, 32:01)

Dnes to už možno nie je v povedomí až tak ako povedzme v 90. rokoch, ale označenie „poľský grind“ je popri britskom, škandinávskom alebo českom po svete tiež slušnou známkou kvality. Kapiel, ktoré to za skoro štvrťstoročie potvrdili aj v celosvetovom meradle, sa tu zrodilo dosť, aj tí, ktorí kĺžu len po povrchu, musia poznať aspoň pojmy ako DEAD INFECTION alebo SQUASH BOWELS.

Popri týchto „nestoroch“ vyrástla aj mladšia generácia, ktorú veľmi dobre reprezentujú napríklad FETUS IN FETO, sídliaci v miestach ako Ostróda/Morąg/Orneta. Existujú od roku 2004 a v júli minulého roku vydali druhý dlhohrajúci album „Condemned To The Torture“. 18 skladieb (vrátane záverečného outra) zložili a nahrali Michał (gitary), Misiek (bicie), Widzik (vokály) a Rocho (basa).

Ponurá symbolika námetu na obale naznačí, že pokiaľ aj budeme mať dočinenia s témami ľudského utrpenia, hrôzy, umierania a podobne, neponesú sa ani tak v sociálno-kritickom duchu, ako skôr v atmosfére hororovejších a apokalyptických vízií. Fantázia tu vysoko vedie nad nejakou angažovanosťou, na druhej strane absentuje typické gore, zvlášť v jeho súčasnej degenerovanej forme.

Hudobne sa tu na klasický grindcore nabaľuje hustá, ponurá a temná atmosféra, a grindcoreová zložka materiálu FETUS IN FETO má svojím dosť extrémnym a útočným podaním, ako aj hutným znením blízko k francúzskym šialencom INHUMATE. Pre celkové vysoko brutálne vyznenie veľa robí aj používanie niekoľkých typov hlbokého growlu, často tu počujeme skôr BDM výlevku frázovanú podľa grindových vzorcov. Popri tom samozrejme výzbroj tvorí aj vyšší besniaci rev.

Dosť rovnocennou zložkou je tu aj death metal, skôr ten klasickejší, bohatý na pochmúrne harmónie, často priam melodický, na druhej strane ťažký, surový a drviaci. Celok pôsobí veľmi útočne, zároveň neobyčajne zlovestne, v čom mu pomáhajú aj nasamplované, skôr hororovo ladené zvuky. Koniec koncov už úvod albumu, kde vám hlboký a vážny hlas odporučí, že predtým, ako na vašu truhlu začne z lopaty dopadať hlina, sa máte uistiť, že ste naozaj mŕtvi, je z nejakého známeho a medzi extrémnymi bandami obľúbeného hororu. 

8/10

http://fetoinfetus.pl/

WARFUCK – Neantification (2013, kooperácia 16 vydavateľstiev, 25:15)

„Vojnový mrd“ je francúzske power/grindcoreové duo, sídliace v Lyone. Nico (gitary, vokály) a Mak (bicie) ako WARFUCK fungujú od roku 2011, za ten čas odohrali niekoľko desiatok koncertov v Európe, vrátane Česka (OEF) a Slovenska, obzvlášť hrdí sú na to, že „dokonca aj vo Francúzsku!“ a majú dva albumy.

Dvojka „Neantification“ vyšla voľakedy v minulom roku formou klasickej DIY spolupráce. Nahrávanie prebehlo v domácich podmienkach, bicie u bubeníka, zvyšok v skúšobni skupiny thrash/death/coreových OBNOXIOUS, kde obaja aktéri hrajú tiež. Zvukovo je to v podstate divoké a živelné podzemie, hudobný hlucháň by tu dokonca našiel maličkú šancu pre svoju teóriu o grinde ako o „bordeli“, ostatní ale budú vedieť, že klasický, metalom neovplyvnený grind core znie práve takto. 

Hudobne sa tu teda dostávame až kamsi do 80. rokov k NAPALM DEATH, LÄRM alebo SORE THROAT, do čias krátkych naklepaných a narevaných divočín s časovým rozsahom 00:54 až 03:51 (to je ale už záverečná, experimentálna, saxofónom oživená „Rondelle“). Na rozdiel od starých kapiel, ktoré gitarovo nevynikali vysokou hráčskou zručnosťou a hlavnou úlohou bubeníka bolo udržať diabolské tempo a rytmus, tu už je muzikantský kumšt neodškriepiteľný.

Pokiaľ ide o gitarovú prácu, čo do prepracovanosti riffov a striedania harmonických a disharmonických momentov sa občas blíži k BRUTAL TRUTH v období „Need To Control“ a možno aj k súčasným technickým grindovým ekvilibristom MARUTA. Záver je skoro ako z dielne PSYCHOFAGIST a celkovo je „Neantification“ vydarenou syntézou starej a novej školy, idúcou skôr proti mainstreamovejším tendenciám v žánri.

6,5/10

http://warfuck.bandcamp.com/album/neantification
http://warfuckgrindcore.com/